Princípy klasifikácie

Magmatické horniny sa klasifikujú na základe:

1. 1. štruktúry a terénnych vzťahov
2. 2. minerálneho a modálneho zloženia
3. 3. celohorninového chemického zloženia

Podľa štruktúry a terénnych vzťahov

Táto klasifikácia vychádza zo štyroch typických štruktúr, podľa ktorých magmatické horniny rozdeľujeme na:

1. 1. plutonické (intruzívne, hlbinné) – magmatické horniny s faneritickou štruktúrou, relatívne hrubozrnné (> 3 mm), kde sú minerály rozpoznateľné voľným okom. Plutonické horniny kryštalizovali v hĺbke počas pomalého chladnutia.
2. 2. vulkanické (extruzívne, výlevné = efuzívne) – magmatické horniny s afanitickou štruktúrou, relatívne jemnozrnné (< 1mm), kde sa väčšina individuálnych kryštálov nedá rozpoznať voľným okom. Vulkanické horniny vznikali počas relatívne rýchleho chladnutia na povrchu, alebo veľmi tesne pod povrchom.
3. 3. pyroklastické (vulkanoklastické, fragmentálne) – magmatické horniny s pyroklastickou štruktúrou vznikajúce počas vulkanickej činnosti. Obsahujú úlomky (pyroklasty) hornín, skla alebo kryštálov, ktoré nadobudli svoj tvar počas fragmentácie alebo počas následného transportu do miesta svojho uloženia a neboli postihnuté alteráciou počas následnej redepozície.
4. 4. vulkanické sklá – magmatické horniny s obsahom vulkanického skla väčším ako 80 obj. %.

Špecifickým typom klasifikácie založenej na štruktúre a terénnych vzťahoch je polymodálna klasifikácia pyroklastických hornín (obr. 5) založená na veľkosti pyroklastov. Ako pyroklasty označujeme dezintegrované úlomky rôzneho materiálu, vznikajúce počas vulkanického procesu. Takto vzniknuté spevnené horniny zložené zo 75 % z pyroklastov sú horniny pyroklastické. Ak majú viac ako 75 % pyroklastov ale sú nespevnené, nazývame ich tefra. Ak je dezintegrovaný materiál už postihnutý alteráciou alebo prekonal transport, potom ho označujeme ako prepracované pyroklastikum, alebo epiklastikum. Súhrnne sa všetky tieto horniny vznikajúce v dôsledku vulkanickej činnosti a naložených procesov označujú ako vulkanoklastické. Patria sem aj bahnotoky (lahary), vznikajúce zmiešaním vulkanického materiálu (najmä popola) s vodou (dažďovou, podzemnou, jazernou, roztopeným ľadom a/alebo snehom).

Pyroklasty menšie ako 2 mm tvoria vulkanický popol, lapilly (jednotné číslo lapillus) sú veľké medzi 2 až 64 mm a pyroklasty väčšie ako 64 mm tvoria bloky, alebo bomby. Bloky boli v čase svojho vzniku v spevnenom stave a majú ostrohranné tvary. Naopak, bomby boli v čase svojho vzniku v čiastočne, alebo úplne v roztavenom stave a majú zaoblené tvary.

Tufy sa ďalej rozdeľujú na litický tuf (prevaha horninových úlomkov), vitritický tuf (prevaha úlomkov vulkanického skla), kryštálový tuf (prevaha úlomkov kryštálov).

Mnoho vulkanológov a petrológov používa termín ignimbrit, čo je spevnený tuf pozostávajúci zo spečených kryštálov a fragmentov hornín v základnej hmote zloženej z úlomkov vulkanického skla. Zložením zodpovedá kyslým až intermediárnym horninám. Niekedy sa za ignimbrit považuje kompletný vertikálny profil, kde na báze ležia pyroklastické nahromadeniny, nad nimi je uložený materiál pyroklastického toku a vo vrchnej časti je pyroklastický spad reprezentovaný vulkanickým popolom. Termínom tufit sa zvyknú označovať horniny obsahujúce pyroklastický ako aj epiklastický materiál. Pre pyroklastické horniny, ktoré vznikli na kontakte vulkanického materiálu a vody (podmorské/subglaciálne erupcie) sa používa termín hyaloklastity, alebo hyalotufy.

Obr. 5: Klasifikácia polymodálnych pyroklastických (vulkanoklastických) hornín na základe proporcionálneho zastúpenia pyroklastov rôznej veľkosti podľa Fishera, 1966.

Podľa minerálneho a modálneho zloženia

Základom tejto klasifikácie je minerálne a modálne zloženie horniny. Modálne zloženie reprezentuje objemové zastúpenie minerálov v hornine vyjadrené v obj. %. V hornine rozoznávame svetlé – felzické minerály, ako je plagioklas, kremeň, alkalický živec, muskovit a zástupcovia živcov, a tmavé – mafické minerály, ako sú sľudy, amfibol, pyroxén a olivín. Obsah tmavých minerálov vyjadrujeme písmenom M. Felzické a mafické nie sú len minerály ale aj horniny. Felzická hornina je zložená prevažne z felzických minerálov (granit, ryolit) a v mafickej hornine prevládajú mafické minerály (gabro, bazalt). Horniny s obsahom tmavých minerálov M > 90 % sú ultramafické (peridotit, komatiit). Farbu horniny vystihujú adjektíva leukokrátny a melanokrátny. Leukokrátna hornina je svetlo sfarbená (spravidla zložená z felzických minerálov) a melanokrátna je tmavo sfarbená hornina. Farba horniny sa dá kvantifikovať pomocou hodnoty farebného indexu, ktorý vyjadruje objemové zastúpenie tmavých minerálov. Farebný index sa označuje ako M´a je definovaný ako obsah tmavých minerálov v hornine - M (obj. %) bez apatitu, muskovitu, primárnych karbonátov a podobných minerálov, ktoré sa pre účely hodnotenia farebného indexu považujú za bezfarebné. Súvislosť farebného indexu a pojmov leukokrátny, melanokrátny a iných je zrejmá z tab. 5. V petrologickej praxi sa však často stretneme s rôznymi intervalmi farebného indexu, ktorých používanie je značne subjektívne. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že leukokrátna hornina je svetlejšie sfarbená (leukokrátny granit je svetlejší ako bežný granit) a melanokrátna je tmavšie sfarbená hornina (melanokrátny syenit je tmavší ako bežný syenit).

Tab. 5: Názvy farebného indexu.

Modálna klasifikácia plutonických a vulkanických hornín je založená na relatívnych podieloch skupín minerálov, ktorých modálne (objemové) zastúpenie potrebujeme poznať. Felzické minerály tvoria štyri samostatné skupiny:

Q – kremeň, tridymit, cristobalit,
A – alkalické živce - ortoklas, mikroklín, pertit, anortoklas, sanidín, albitický plagioklas (An_0-5)
P – plagioklas (An_5-100), skapolit
F – zástupcovia živcov (foidy) – nefelín, leucit, kalsilit, analcím, sodalit, noseán, haüyn, kankrinit a pseudoleucit.

Mafické minerály a im príbuzné sú:

M – sľudy, pyroxén, olivín, opakné minerály, akcesorické minerály (napr. zirkón, apatit, titanit), epidot, allanit, granát, melilit, monticellit a primárne karbonáty.

Ak hornina obsahuje menej ako 90 modálnych % mafických minerálov, klasifikuje sa podľa obsahu felzických minerálov Q + A + P alebo A + P + F (kremeň nekoexistuje s foidmi) tak, že sa ignoruje modálny obsah mafických minerálov (M) a ostatné tri parametre sa normalizujú na 100 %. Normalizované hodnoty sa potom vynášajú do vrchnej alebo spodnej trojuholníkovej časti QAPF diagramu pre plutonické alebo vulkanické horniny, familiárne nazývaného aj „Streckeisenov dvojitý trojuholník“, alebo tzv. „diamantový diagram“ (obr. 6).

Napríklad plutonická hornina s obsahom Q = 5 %, A = 25 %, P = 30 % a M = 40 % bude mať tieto prepočítané hodnoty Q, A a P:

Q = 100 x 5 / 60 = 8,3
A = 100 x 25 / 60 = 41,7
P = 100 x 30 / 60 = 50,0

Hodnoty sa môžu vyniesť do vrchnej časti QAPF diagramu pre plutonické horniny (obr. 6 vľavo). Jednoduchší spôsob klasifikácie je použitie modálnych percent P - plagioklasového pomeru, ktorý sa počíta zo vzťahu:

P = 100 x P / (A + P)

Plagioklasový pomer je v QAPF diagrame reprezentovaný subvertikálnymi líniami, ktoré majú konštantný pomer alkalických živcov voči plagioklasom.

Pre tú istú horninu je plagioklasový pomer rovný 54,5 a hornina spadá do poľa kremenného monzonitu.

Obdobne sa postupuje pri klasifikácii hornín v spodnej časti QAPF diagramu pre plutonické aj vulkanické horniny, ktoré neobsahujú kremeň, ale foidy (F).

Obr. 6: Vľavo modálna QAPF klasifikácia plutonických hornín podľa Streckeisena, 1976 a vpravo modálna QAPF klasifikácia vulkanických hornín podľa Streckeisena, 1978. Vrcholy "dvojitého" trojuholníka sú Q = kremeň, A = alkalický živec, P = plagioklas a F = zástupcovia živcov. Klasifikácia sa nesmie požívať pre horniny s obsahom mafických minerálov vyšším ako 90 %. Koordináty 10, 35, 65 a 90 zodpovedajú modálnym percentám P – plagioklasovému pomeru. Čísla na ľavej strane diagramu zodpovedajú modálnym percentám Q (5, 20, 60 a 90) a F (10 a 60).

V QAPF diagrame pre plutonické horniny sa v poli blízko vrcholu P premietajú spolu gabro, diorit a anortozit. Anortozit má obsah mafických minerálov < 10 %, gabro > 10 % a tvoria ho plagioklasy bázicity An_50-100. Diorit má obsah M > 10 % a obsahuje kyslejšie plagioklasy ako gabro (An_0-50). Gabroidné horniny (sensu lato) sa v tomto poli bližšie klasifikujú podľa obsahu ortopyroxénu, klinopyroxénu, olivínu a hornblendu (obr. 7). Na rovnakom princípe sa rozlišujú všetky typy plutonických hornín v QAPF diagrame, kde sa v rovnakom poli nachádza gabro a diorit (napr. monzodiorit a monzogabro, foidický diorit a gabro a iné). Podobne bazalt a andezit sa premietajú spolu v poli blízko vrcholu P v QAPF diagrame pre plutonické horniny. Predbežne sa navzájom odlišujú farebným indexom a obsahom SiO₂. V bazalte je vyšší obsah mafických minerálov (> 35 obj. %) a obsah SiO₂ < 52 hmot. % (tab. 6).

Tab. 6: Odlíšenie bazaltu a andezitu podľa farebného indexu (hmot. alebo obj. %) a obsahu SiO₂ (hmot. %) (Streckeisen, 1978).

Obr. 7: Modálna klasifikácia gabroidných hornín založená na obsahu plagioklasu (Plg), pyroxénu (Px), olivínu (Ol), ortopyroxénu (Opx), klinopyroxénu (Cpx) a hornblendu (Hbl) (Streckeisen, 1976). Horniny premietajúce sa do sivých polí v trojuholníkových diagramoch vpravo hore a vľavo hore sa ďalej klasifikujú podľa diagramu uvedeného v strede dole.

Ak je hornina faneritická a obsahuje viac ako 90 % mafických minerálov, klasifikuje sa podľa modálneho obsahu mafických minerálov (obr. 8). Tieto horniny sú ultramafické a skladajú sa v podstate takmer výhradne z olivínu, ortopyroxénu, klinopyroxénu, hornblendu a niekedy z biotitu, malého obsahu granátu, plagioklasu a spinelu. Peridotity sa od pyroxenitov odlišujú vyšším obsahom modálneho olivínu (> 40 %). Medzi hlavné typy peridotitov patria dunit, harzburgit, lherzolit a wehrlit. Pyroxenity sa ďalej delia na ortopyroxenit, websterit a klinopyroxenit. Ak obsahuje ultramafická hornina (napr. peridotit) menej ako 5 % granátu, plagioklasu, alebo spinelu, je to peridotit s granátom, plagioklasom alebo spinelom. Ak je obsah vyšší ako 5 %, je to granátický, plagioklasový alebo spinelový peridotit.

Obr. 8: Modálna klasifikácia ultramafických hornín založená na obsahu olivínu (Ol), ortopyroxénu (Opx), klinopyroxénu (Cpx), pyroxénu (Px) a hornblendu (Hbl) (Streckeisen, 1973).

Podľa celohorninového chemického zloženia

Existuje viacero klasifikácií magmatických hornín založených na celohorninovom chemickom zložení. Vychádzajú buď priamo z chemického zloženia vyjadreného v hmotnostných %, alebo z normatívneho zloženia vyjadreného v molárnych %. Používajú sa hlavne pre veľmi jemnozrnné horniny u ktorých nie je možné presne stanoviť modálne zloženie (afanitické vulkanické horniny), alebo pre horniny, kde skladba normatívnych minerálov poskytne aj údaje týkajúce sa povahy, vzniku a evolúcie magmy.

Hlavným oxidom magmatických hornín okrem karbonatitov je SiO₂. Slúži ako základ všetkých všeobecne definovaných klasifikácií.

Na základe obsahu SiO₂ delíme horniny na:

kyslé > 63 hmot. % SiO₂
intermediárne 52 – 63 hmot. % SiO₂
bázické 45 – 52 hmot. % SiO₂
ultrabázické < 45 hmot. % SiO₂

Rozdelenie magmatických hornín do týchto štyroch kategórií nemá žiadnu koreláciu s modálnym obsahom kremeňa v hornine, hoci sa predpokladá, že kyslé horniny spravidla obsahujú kremeň a ultrabázické nie. V hrubých rysoch platí, že kyslé horniny sú bohaté na SiO₂ (kremičité), bázické sú mafické a ultrabázické sú ultramafické.

Najpoužívanejšou chemickou klasifikáciou je klasifikácia afanitických vulkanických hornín - TAS diagram (obr. 9), ktorého akronym vznikol spojením začiatočných písmen zložiek vynášaných na oboch osiach (Total Alkali vs. Silica). Je to klasický karteziánsky variačný diagram, kde na horizontálnej osi je obsah SiO₂ v hmot. % a celkový obsah alkálií na vertikálnej osi je reprezentovaný súčtom Na₂O + K₂O v hmot. % (Le Bas et al., 1986). TAS diagram je len deskriptívny a nemá žiadny genetický význam. Môžu sa v ňom klasifikovať aj horniny obsahujúce sklo. V TAS diagrame sa môžu klasifikovať len horniny s obsahom H₂O⁺ < 2% a obsahom CO₂ < 0,5 %. Pred vynášaním do diagramu však musí byť celohorninová analýza prepočítaná na 100 % (bez obsahu H₂O a CO₂). Ak je to potrebné, treba vypočítať aj obsah niektorých normatívnych minerálov.

Obr. 9: Chemická klasifikácia vulkanických hornín založená na celkovom obsahu alkálií (Na₂O + K₂O v hmot. %) a SiO₂ v hmot. % (Le Bas et al., 1986 a modifikované podľa Le Bas et al., 1992). Horniny v šedom poli sa ďalej delia podľa tabuľky uvedenej nižšie. Na odlíšenie bazanitu a tefritu a tiež trachytu a trachydacitu musia byť vzaté do úvahy aj iné kritériá. Napríklad tefrit má obsah normatívneho olivínu (ol) < 10 % a bazanit > 10 %. Podobne trachyt a trachydacit sa líšia obsahom normatívneho kremeňa (q = 100 Q/(Q + or + 20%. Čísla v diagrame sú koordináty priesečníkov línií.

Trachybazalt sa delí na hawaiit, kde Na₂O - 2 > K₂O, a draselný trachybazalt, kde Na₂O - 2 < K₂O. Obdobne bazaltický trachyandezit s vyšším obsahom sodíka (Na₂O - 2 > K₂O) je mugearit a s vyšším obsahom draslíka (Na₂O - 2 < K₂O) je šošonit. Trachyandezit s vyšším obsahom sodíka je benmoreit a s vyšším obsahom draslíka latit. Bazanit a tefrit sa líšia obsahom normatívneho olivínu (ol), ktorý je u bazanitu > 10 % a u tefritu < 10 %. Obdobne trachyt a trachydacit sa líšia normatívnym zastúpením kremeňa, ktoré je vyššie u trachydacitu. Do poľa foiditu sa premietajú všetky vulkanické horniny, kde foidy zaberajú viac ako 60 % všetkých svetlých minerálov a pomenovávajú sa podľa prevládajúceho foidu, napr. ako nefelinit alebo leucitit.

Do klasifikačného poľa foiditu v TAS diagrame sa premietajú aj melilitické horniny. Na ich odlíšenie od foiditov sa používajú samostatné špecifické kritéria založené na normatívnom a chemickom zložení, ktoré sú uvedené pri hornine v elektronickom atlase.

Niektoré vulkanické horniny so zvýšeným obsahom MgO, ako napr. pikrit, komatiit, mejmechit a boninit, sa v TAS diagrame nepremietajú do jedného konkrétneho poľa ale do viacerých polí, napr. foiditu, pikrobazaltu a bazaltu. Pre takého horniny je potom potrebné najskôr preveriť, či sa nejedná o špeciálne typy vulkanitov, kým ich pomenujeme ako foitit, pikrobazalt, alebo bazalt. Používa sa na to chemická klasifikácia, ktorá ich bližšie špecifikuje na základe obsahu SiO₂, MgO, Na₂O+K₂O a TiO₂ (obr. 10). Boninit má obsah SiO₂ > 52 %, MgO > 8 % a TiO₂ < 0,5 %. Mejmechit a komatiit majú obsah SiO₂ v intervale 30 – 52 hmot. %, MgO > 18 % a Na₂O + K₂O < 2 %. Navzájom sa odlišujú obsahom TiO₂, ktorý je v komatiite < 1 % a v mejmechite > 1 %. Pikrit má obsah SiO₂ taktiež v intervale 30 – 52 hmot. %, MgO > 12 % a Na₂O + K₂O < 3 %. Kerr a Arndt (2001) navrhli, aby sa pri klasifikácii komatiitu neprihliadalo striktne len na chemické zloženie, ale aj na jeho typickú spinifexovú štruktúru, a odporúčajú, aby boli ako komatiit označené len horniny s týmto typom štruktúry. Predíde sa tak tomu, že niektoré pikrity bez príslušnej štruktúry budú klasifikované ako komatiit.

Obr. 10: Chemická klasifikácia „vysoko-horečnatých“ vulkanických hornín - boninitu, mejmechitu, komatiitu a pikritu (Le Bas 2000). Ak sa hornina premieta do šedého poľa v TAS diagrame (horný diagram) a má zvýšený obsah MgO, treba skontrolovať či sa nejedná o komatiit, mejmechit a pikrit. Obdobne, ak má hornina viac ako 52 hmot. % SiO₂, treba skontrolovať, či spĺňa kritériá pre klasifikáciu boninitu.

Ostatné vulkanické horniny okrem pikritu, komatiitu, mejmechitu, boninitu a nefelinitu sa klasifikujú priamo v TAS diagrame (obr. 9). Bazalt môže byť alkalický alebo subalkalický podľa stupňa nasýtenia SiO₂. Alkalický bazalt obsahuje normatívny nefelín (ne) a subalkalický ho neobsahuje.

Detailnejšiu klasifikáciu bazaltov na základe modálneho zloženia urobil Yoder a Tilley (1962) pomocou "bazaltového tetraédra" (obr. 11). Bazaltové horniny sú v tetraédri klasifikované na základe normatívneho obsahu kremeňa (q), hypersténu (hy), olivínu (ol) a nefelínu (ne) na:

1. 1. kremenný tholeit – q a hy normatívny
2. 2. olivinický tholeit – ol a hy normatívny
3. 3. alkalický bazalt – ne normatívny

Obr. 11: Klasifikácia bazaltových hornín na základe saturácie SiO₂. Vľavo je bazaltový tetraéder podľa Yodera a Tilleyho (1962), v ktorom sú klasifikované bazaltové horniny s rôznym stupňom SiO₂ saturácie. Kurzívou sú označené normatívne minerály. V prípade absencie normatívnych údajov môžu byť pre klasifikáciu použité skutočné minerály uvedené v zátvorkách. Sivá plocha je plochou saturácie SiO₂, ktorá oddeľuje Si-nedosýtené bazaltové horniny obsahujúce normatívny olivín (ol), prípadne normatívny nefelín (ne) a modálnych zástupcov živcov od Si-presýtených bazaltových hornín s obsahom normatívneho kremeňa (q). Vpravo je znázornená základňa tetraédra znázornená z pohľadu vrcholu diopsidu (Di). Vrcholy tohto trojuholníka sú prispôsobené normatívnemu ol´ = ol + [0,714 - (Fe/(Fe+Mg))*0,067]hy, normatívnemu nefelínu ne´ = ne + 0,542ab a normatívnemu kremeňu q´ = q + 0,4ab + 0,25hy.

V poli ryolitu v TAS diagrame môže byť aj peralkalický ryolit, ktorý má peralkalický index (Na₂O+K₂O)/Al₂O₃ (molárny pomer) väčší ako 1. Trachyt a trachydacit sa odlišujú obsahom normatívneho kremeňa (q), ktorého hodnota je u trachydacitu > 20 % a u trachytu < 20 %. Trachyty a fonolity môžu byť aj peralkalické ak majú peralkalický index väčší ako 1. Peralkalický ryolit a trachyt sa ďalej delia podľa vzájomného pomeru Al₂O₃ a FeO (celkové železo ako FeO) (Macdonald, 1974) na komenditický ryolit - komendit, komenditický trachyt, pantellerický ryolit - pantellerit a pantellerický trachyt (obr. 12).

Obr. 12: Klasifikácia trachytov a ryolitov komenditického a pantelleritického typu na základe obsahu Al₂O₃ a celkového obsahu Fe ako FeO (Macdonald, 1974). Koordináty ľavého spodného okraja čiary sú 0,45 a 5,0 a pravého horného okraja 10,98 a 19,0.

Ku klasifikáciám založeným na celohorninovom chemickom zložení patrí aj klasifikácia karbonatitov (obr. 13). Používa sa vtedy, ak sa nedá určiť modálne zloženie, alebo ak sú karbonáty komplexným tuhým Ca-Fe-Mg roztokom. Chemická klasifikácia sa dá sa použiť pre karbonatity s obsahom SiO₂ < 20 %. Ak je obsah SiO₂ > 20 %, hornina sa označuje ako silikokarbonatit. Detailnejšia chemická klasifikácia plutonických karbonatitov je uvedená v prácach Harmer - Gittins (1997) a Le Bas (1999). Aj mnohé magmatické horniny asociujúce s karbonatitmi majú zvýšený obsah karbonátov. Ak obsahujú 10-50 % karbonátových minerálov, označujeme ich napr. ako kalcitický ijolit alebo karbonatický ijolit. Ak obsahujú menej ako 10 % karbonátových minerálov, používa sa termín ijolit s kalcitom alebo ijolit s karbonátom.

Obr. 13: Chemická klasifikácia karbonatitov založená na hmot. % oxidov (Wooley a Kempe, 1989).

Literatúra

Best, M.G. & Christiansen, E.H., 2001: Igneous Petrology. Blackwell Science, 458 pp.

Fisher, R.V., 1966: Rocks composed of volcanic fragments and their classification. Earth Science Reviews 1, 287-298.

Harmer, R.E. & Gittins, J., 1997: The origin of dolomitic carbonatites: field and experimental constraints. Journal of African Earth Sciences, 25, 1, 5-28.

Kerr, A.C. & Arndt, N.T., 2001: A Note on IUGS Reclassification of the High-Mg and Picritic Volcanic Rocks. Journal of Petrology, 42, 11, 2169-2171.

Le Bas, M. J. (2000): IUGS Reclassification of the High-Mg and Picritic Volcanic Rocks. Journal of Petrology, 41, 1467-1470.

Le Bas, M., J., Le Maitre, R. W., Streckeisen, A. & Zanettin, B., 1986: A chemical classification of volcanic rocks based on the total alkali–silica diagram. Journal of Petrology, 27, 745–750.

Le Bas, M.J., 1999: Sövite and alvikite; two chemically distinct calciocarbonatites C1 and C2. South African Journal of Geology, 102, 109-121.

Le Maitre R. W. (Ed.), Streckeisen, A., Zanettin, B., Le Bas, M. J., Bonin, B., Bateman, P., Bellieni, G., Dudek, A., Efremova, S., Keller, J., Lameyre, Sabine, P. A., Schmid, R., Sørensen, H. & Wooley, A. R., 2004: Igneous Rocks: A classification and Glossary of Terms. Recommendationas of the International Union of Geological Sciences. Subcommision on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press. 236 pp.

Le Maitre, R.W., Bateman, P., Dudek, A., Keller, J., Lameyre, J., Le Bas, M.J., Sabine, P.A., Schmid, R., Sørensen, H., Streckeisen, A., Woolley, A.R. & Zanettin, B., 1989: A Classification of Igneous Rocks and Glossary of Terms. Recommendations of the International Union of Geological Sciences. Subcommision on the Systematics of Igneous Rocks. Blackwell Scientific Publications. 193 pp.

Macdonald, R., 1974: Nomenclature and petrochemistry of the peralkaline oversaturated extrusive rocks. Bulletin of Volcanology, 38, 498–516.

Philpotts, A.R. & Ague, J.J., 2009: Principles of Igneous and Metamorphic Petrology, Second Edition, Cambridge University Press, 667 pp.

Streckeisen, A. L., 1973: Plutonic rocks, classification and nomenclature recommended by the IUGS subcommision on the systematics of igneous rocks. Geotimes, 18, 26-30.

Streckeisen, A. L., 1976: To each plutonic rock its proper name. Earth Science Reviews, 12, 1-33.

Streckeisen, A. L., 1978: Classification and nomenclature of volcanic rocks, lamprophyres, carbonatites, and melilitic rocks. Neues Jahrbuch für Mineralogie Abhandlungen, 134, 1-14.

Winter, J.D., 2010: Principles of Igneous and Metamorphic Petrology, Second Edition, Prentice Hall, 702 pp.

Woolley, A.R. & Kempe D.R.C., 1989: Carbonatites: Nomenclature, average chemical compositions and element distiribution. In: K. Bell, Carbonatite Genesis and Evolution. Unwin Hyman, London, 1–14.

Yoder, H.S., Jr & Tilley, C. E., 1962: Origin of basalt magmas: an experimental study of natural and synthetic rock system. Journal of Petrology, 3, 342-532.